Revolučné udalosti rokov 1848 — 1849 zanechali Slovensko v žalostnom hospodárskom položení, pretože na jeho území sa viedli tvrdé boje. Turiec mali v rukách raz košútovské, inokedy cisárske vojská spolu so slovenskými povstaleckými jednotkami. Po rokoch neúrody a hladu pred revolúciou zasadili vojnové udalosti turčianskemu ľudu ďalšiu ranu. V týchto zlých hospodárskych pomeroch si obec musela na jar 1848 vyzdvihnúť štátnu pôžičku vo výške 127 rýnskych zlatých (Slovenské Pravno 313 zl., Hadviga 80 zl. Budiš 40 zl.).
Zákon o zrušení poddanstva v Uhorsku roku 1848 znamenal zánik feudalizmu a postupné uplatňovanie nových kapitalistických vzťahov. Silnejší rast kapitalistického podnikania nastal u nás až pri začiatkoch budovania železnice, ktorá umožňovala rýchlejšiu a lacnejšiu dopravu surovín a výrobkov. V stavbe Košicko-bohumínskej železnice a štátnej železnice z Vrútok do Salgótariánu začiatkom sedemdesiatych rokov hospodársky pozdvihla mestečká a obce v Turci, ktoré ležali pri železnici. Rudno nemalo z dopravného hľadiska výhodnú zemepisnú polohu. I keď cez obec prechádzala hlavná cesta, ktorá z hospodárskeho hľadiska nemala väčší význam, železnica bola od obce veľmi vzdialená. Celú druhú polovicu 19. storočia Rudno hospodársky stagnovalo a patrilo medzi menšie obce Turca.
Po revolučných rokoch počet obyvateľov Rudna stúpal, keď v roku 1869 žilo 351 obyvateľov, ktorí obývali 52 domov, v roku 1900 žilo 403 obyvateľov v 80 domoch. Do roku 1910 počet obyvateľov obce klesol na 348, ktorí obývali 72 domov. Ani vysťahovalectvo do Ameriky vývoj populácie v obci podstatne neovplyvnilo. Z obcí bývalého pravnianskeho panstva bolo najmenšie vysťahovalectvo z Rudna. Máme len záznam z roku 1900, kedy sa z Rudna vysťahovali štyri ženy a to Zuzana Vandlíková a tri z rodiny Holzmanna.
Keď sa v Turčianskej župe 17. novembra 1873 utvorili notárske obvody obec Rudno podliehala pod právomoc obvodného notára v Slovenskom Pravne. Neskôr došlo k územným reorganizáciám obvodných notariátov (a to v rokoch 1885 a 1889) pri ktorých obec patrila do notárskeho obvodu v Slovenskom Pravne. Po uzákonení vedenia matrík štátnymi matrikármi zákonom č. XXXIII z roku 1895 sa s platnosťou od 1. októbra 1895 vytvorili matričné obvody. Rudno patrilo do druhého okresu Mošovsko-znievskeho a matričného obvodu v Slovenskom Pravne, do ktorého patrilo Slovenské Pravno, Hadviga, Brieštie, Jasenovo, Rudno, Budiš, Kaľamenová a Liešno.
V systéme štátnej správy Rudno zaujímalo len postavenie obce. Znamenalo to, že pre kolektívne riešenie dôležitých záležitostí, týkajúcich sa ich vnútorného života obce, nemali širší zastupiteľský orgán. Mali iba užšie obecné zastupiteľstvo, ktoré rozhodovalo o dôležitých otázkach obce. Do voleného obecného zastupiteľstva obce patril richtár, podrichtár, pokladník a prísažní obce, od druhej polovice osemdesiatych rokov 19. storočia boli volení dvaja prísažní. Richtár, prísažní spolu s obvodným notárom predstavovali orgán miestnej správy. Obecné zastupiteľstvo bolo volené na obdobie jedného roka a schádzalo sa najmenej Štyri razy do roka, v prípade potreby častejšie. Polovica členov obecného zastupiteľstva bola volená a druhá sa skladala z obecných virilistov. V obecných voľbách sa do značnej miery uplatňoval vplyv slúžneho, slovenskopravnianskeho obvodného notára a komposesorov bývalého pravnianskeho panstva.
V župnej správe mali významnú úlohu župní virilisti, ktorí tvorili nevolenú polovicu členstva v župnom municipálnom výbore. Volieb do tohto výboru roku 1891 sa z Rudna zúčastnilo 11 voličov-virilistov, ktorí volili v jedenástom volebnom obvode v Slovenskom Pravne. Zo 16 obcí volebného obvodu sa volieb zúčastnilo 345 voličov, ktorí zvolili 6 zástupcov do municipálneho výboru (spolu v župe bolo zvolených 52 poslancov). V týchto voľbách obyvatelia Rudna Samuel Gíreth, Ondrej Dírer Gregoreje a Pavol Žiak nesúhlasili s politikou Františka Jušta, ktorému odcudzili v obci jeho volebné zástavy.
Najchúlostivejšou otázkou porevolučného obdobia v hospodárskom a sociálnom vývoji Slovenska ostávala roľnícka otázka. V popredí stáli problémy dovŕšenia likvidácie feudálnych výrobných vzťahov v poľnohospodárstve, a s tým súvisiace otázky výkupu, majetkovo-právne otázky a odškodňovania. Hlavné zásady tohto zákona prevzala viedenská vláda a urbárskym patentom z 2. marca 1853 ich potvrdila a rozpracovala. Týmto zákonom sa zrušili feudálne záväzky od urbárnej pôdy, ktorá prešla do vlastníctva bývalých urbárskych poddaných. Likvidácia poddanstva a tým prechod z feudálneho vlastníctva na kapitalistické vlastníctvo bol to proces veľmi zdĺhavý a ťahal sa celým obdobím absolutizmu, ba i dlhšie.
Po zrušení poddanstva sa v Rudne nachádzalo 15 sedliackych usadlostí, z ktorých mal Dezider Prónay 4 a 5/16 sedliackych usadlostí držiace: Ján Dírer polovičnú sedliacku usadlosť, Michal Dírer 7/16, Ondrej Junaska 7/16, Štefan Számel 5/8, Ján Svindutka 3/8, Jozef a Pavol Klein 7/16, Ondrej Minich Krátky 1/2, Pavol Gíreth 1/4 a Michal Hlavatý s Pavlom Kaltwaserom 1/8 sedliackej usadlosti.
Koloman Jušt mal tiež 4 a 5/16 sedliackych usadlostí, ktoré držali Matej Hanzely polovičnú sedliacku usadlosť, Pavol Dírer 1/2, Pavol, Michal Jozef a Ján Kováčik 1/4, Ján Salančík 3/8, Pavol a Ondrej Klein 7/16, Ján a Michal Minich 9/16, Juraj Minich 9/16, Pavol Žila 3/8, Juraj Lichner 3/8 a Eva a Jozef Lichner 3/8 sedliackej usadlosti.
Agoston Velič mal 3/8 sedliackej usadlosti, ktorú držali Katarína a Pavol Fobel. Michal starší Velič mal 1/8 sedliacku usadlosť, ktorú držali Pavol Sámel, Katarína Fobelová a Zuzana Minichová. Agoston a Ladislav Veličovci mali spolu 3/4 sedliackej usadlosti, ktorú držali Michal starší a Ján Klein.
Šimon Erdôgh mal 3/4 sedliackej usadlosti, ktorú spolu držali Juraj, Ján a Pavol Gireth. Rodina Vandlíkovská spolu držala tri sedliacke usadlosti, z ktorej Jozef Vandlík Janskeje mal 3/4, Jozef Ondrej Vandlík tiež 3/4 a Jozef starší Vandlík — richtár mal 1 a 1/2 sedliackej usadlosti.
Jozef Boťanyský mal 1/8 sedliackej usadlosti, ktorú spolu držali Michal Vandlík a Ondrej Sirien. Rodina Smrečányiovská a Pavol Mudroň spolu mali 1 a 1/4 sedliackej usadlosti, ktorú držali Ján Žiak 11/16 sedliackej usadlosti a Ján Žila držal 9/16 sedliackej usadlosti. Z toho majetku pripadlo rodine Smrečianovskej 3/4 a Pavol Mudroň mal 1/4.
Prvé komasačné jednania sa uskutočnili 27. novembra 1856 na podnet Mateja Hanzela, poštmajstra v Rudne, Anny Hanzelovej, tútorke ktorá zastupovala siroty po Alexandrovi Boršodyiovi (v tomto spore ich zastupoval advokát Ferdinand Rakšány z Kláštora pod Znievom), Gabriel Jušt (zastupoval ho advokát Ujhély z Martina), Juraj Révay (zastupoval ho Tomáš Záturecký), Šimon Révay z Turčianskej Stiavničky, Juraj a Koloman Jušt, Šimon a Eduard Erdôgh, František Velič, Ondrej Brosmann a Jozef Majer zo Slovenského Pravna, Ján Balogh z Liešna a František Petrovič farár rímsko-katolíckeho kostola v Slovenskom Pravne.
Urbársky súd v Dolnom Kubíne uverejnil vo Viedenských novinách 14. marca 1857 výzvu pre komposesorov Rudna, aby sa dostavili 17. júna 1857 v záležitosti vysporiadania majetkovýcch dielov medzi komposesormi. Obec zastupoval richtár Juraj Klein.
V roku 1857 v komasačnom spore Anny, vdovy po Matejovi Hanzelovi s rudnianskymi komposesormi zastupoval obec Juraj Klein, richtár a prísažní obce Ján Zika, Juraj Dérer a Michal Hlavatý. Komposesorovia obce 10. júla 1882 si upravili a prebrali kľúč v rozdeľovaní svojho majetku v obci z 25. marca 1825. V roku 1882 si rozdelili diely z majetku v Rudne 42 komposesorovia, z ktorých najväčšie diely držal Dezider Prónay a to 138/552 dielov, tiež Koloman Jušt mal 138/552 dielov, rodina Veličovská mala 50/ 552 dielov, rodina Némešovcov mala v obci 21/552 dielov a ostatní komposesorovia mali malé podiely na majetku v Rudne.
Mária Erdôgh a Kristína Záturecká ešte roku 1882 žiadala súdnou cestou, aby komposesorovia Rudna a Jasenova spoločne znášali všetky bremená, nie proporcionálnym kľúčom.
V roku 1879 bola zatriedená orná pôda, lúky a pasienky v chotári Rudna do tried. Do prvej triedy ornej pôdy sa počítalo v obci 1000 štvorcových siah, do druhej triedy 1 200, do tretej triedy 1 400 a do štvrtej triedy 1 600 štvorcových siah. Lúky sa počítali pre jedného kosca v prvej triede 700 štvorcových siah, v druhej triede 800 a v tretej triede 1 000 Štvorcových siah. V obci sa pasienky počítali do prvej triedy o výmere 1 600 štvorcových siah, do 2. triedy 2 400 a do 3 triedy 2 700 štvorcových siah.
Nové zatriedenie chotára obce Rudno sa uskutočnilo 1. júla 1880, kedy do prvej triedy bola zatriedená pôda o výmere 1 200 štvorcových siah, do druhej triedy 1 400 a do tretej triedy 1 600 štvorcových siah.
Obecná pečať z druhej polovice 19. storočia
Na základe dohôd z 11. júla 1879 bolo určené, že k jednej sedliackej usadlosti malo patriť 10 jutár ornej pôdy, čiže k 15 sedliackym usadlostiam patrilo 150 jutár pôdy. K rímskokatolíckemu farárovi v obci pripadla pôda o výmere 10 jutár, taká istá výmera ornej pôdy pripadla evanjelickej cirkvi v obci, učiteľovi patriacemu k evanjelickej cirkvi v obci pripadla orná pôda o výmere 5 jutár. Pasienky nachádzajúce sa v chotári Rudna boli rozdelené. Na 15 sedliackych usadlostí pripadlo spolu 150 jutár, rudniansky učiteľ užíval 600 Štvorcových siah a Škole v Rudne pripadlo lúky o výmere 400 štvorcových siah. Učiteľovi evanjelickej školy patrila výmera lúk 5 jutár. Pri zatriedení týchto častí chotára v Rudne do tried sa zúčastnili z obce Ján Žiak, Pavol Fobel, Ondrej Vandlík, Pavol Klein, Ján Kováčik, Jozef Vandlík, Juraj Minich, Ondrej Svindutka, Ján Vandlík, Ján Dérer, Michal Hlavatý, Ján Gíreth a Juraj Fízel.
Dňa 29. marca 1881 v prítomnosti obyvateľov obce, richtára Jozefa Vandlíka, podrichtára Pavla Fobela a prísažných Jána Junasku a Jána Minicha, zememerača Július Hôhenriedera bola rozdelená orná pôda v chotári obce do troch častí. Delenia pôdy sa zúčastnilo 38 obyvateľov Rudna, ktorí si žrebom vylosovali svoj diel pôdy. "Tí obyvatelia, ktorým sa pri tomto rozdelení pôdy nedostal podiel z lúk, mali dostať v druhom delení v časti chotára Trávniky. Tiež bol vydelený obecný majetok-lúky.
Ďalšie delenie lúk v chotári Rudna sa uskutočnilo 16. júna 1882, ktorého sa zúčastnil 39 obyvateľov obce, tiež si vyžrebovali svoj podiel. Tieto lúky vymeral zememerač Hiibnisch. Podľa dohody obyvateľov obce z 29. marca 1881, tí obyvatelia obce, ktorí dostali málo lúk, alebo ju vôbec nedostali sa mala v prvom rade vydeliť pôda v chotárnej časti Trávniky. Týkalo sa to 8 obyvateľov obce a to Štefana Sámela, Michala Vandlíka, Pavla Gíretha, Jána Gíretha, Jozefa Lichnera, ďalej rodiny Žiakovej, Kováčikovej a Svindutku. Ešte Ján a Juraj Ličko dostali lúky vydelené pri lúkach komposesorov. Pre obyvateľov Brieštia sa určil pozemok k vydeleniu od hlavnej cesty do tzv. bindhája, proti obce Brieštie. Posledné delenie ostatných pozemkov tzv. polí sa uskutočnilo 14. júla 1883. Zememerač Hôhenrieder vydal pre obyvateľov obce 37 lósov. Dohodlo sa, že kto dostane prvý lós sa začne deliť pozemok od časti Podhrbinami.
Rudnianski komposesorovia sa 26. marca 1886 sťažovali, že zememerač Július Hôhenrieder pri komasácii pozemkov v rudnianskom chotári pôdu dôkladne nevyznačil a tým neodovzdal novým vlastníkom. Komasácia v Rudne prebiehala za zložitých podmienok, pretože sa v rámci komasácie museli riešiť mnohé majetkové pomery v bývalom panstve Slovenského Pravna a ťažko bolo nájsť spoločné východiská pri tak rozmanitom a roztrieštenom majetku.
Po schválení lesného zákona číslo XXXI z roku 1879 získali do vlastníctva bývalí urbárski roľníci a želiari Rudna 112,8 katastrálnych jutár lesa a škola v obci získala 18,75 katastrálnych jutár lesov.
Rudno bola obec z prevažne poľnohospodárskou výrobou, mala slabo zastúpené remeslá. Počas existencie cechov v Turci, ktoré už v tomto období boli brzdou ďalšieho hospodárskeho rozvoja, existovali v obci zastúpené remeslá — mlynár, kováč, hrnčiar a krčmár. Hrnčiarsky cech, ktorý existoval v Slovenskom Pravne mal svojich členov aj v Rudne v rodine Kleinovskej, Valčanovskej a Menichovskej. Od roku 1878 cech sa nazýval Hrnčiarsko-kachliarskym spolkom. V roku 1888 nachádzame v obci 15 remeselníkov, ktorí sa zaoberali hrnčiarstvom, čižmárstvom, krajčírstvom, mlynárstvom a kováčstvom. Remeselníci boli Ján a Michal Kleinovci, Ján Gíreth, Michal Menich, Ján Fobel, Jozef Lichner a Pavol Paulík.
Vznik parnej píly v Rudne nevieme presne určiť. V roku 1886 žiadal Ľudovít Klein Služnovský úrad v Turčianskych Tepliciach o povolenie vydania výčapného práva na píle, kde chcel otvoriť krčmu a obchod s rozličným tovarom. Proti zriadeniu obchodu sa postavili obyvatelia obcí Budiš, Liešno, Kaľamenovej, Jasenova, Rudna a Slovenského Pravna. Obyvatelia okolitých obcí dôvodili s tým, že zamestnanci píly si môžu nakúpiť potrebné veci vo svojich obciach, kde sa nachádzajú obchody, alebo ostatné potreby nakúpiť v blízkom mestečku Slovenskom Pravne.
Súpis mlynov z roku 1864
Na parnej píle Sarolta vypukol 16. júna 1915 požiar medzi 10.00 a 11.00 hodinou, pri ktorom zhoreli budovy a bol poškodený parný stroj. Požiar vyšetrovali žandári Juraj Drajko a Ján Andorka z Kláštora pod Znievom. Škoda bola vyčíslená na 3 000 korún.
V obci sa nachádzala poštová stanica, ktorá po smrti poštmajstra Mateja Hanzely l.mája 1853 mala hodnotu 10 997 zlatých a 40 grajciarov a odkúpila ho jeho žena Anna Grusmann až 29. júla 1854. Majetok poštovej stanice bol okrem Rudna i v Jasenove, Kaľamenovej a Dubovom. Len v Rudne sa nachádzal poštový dom (číslo 10) so všetkými hospodárskymi stavbami, pozemkom v intraviláne a v extraviláne v hodnote 3 000 zlatých.
Poštové riaditeľstvo v Bratislave 30. septembra 1872 premiestnilo poštovú stanicu z Rudna do Slovenského Pravna. K poštovej stanici v Slovenskom Pravne patrili obce Rudno, Jasenovo, Budiš, Kaľamenová, Brieštie, Hadviga, Slovenské Pravno, Abramová, Polerieka a Liešno.
Záznamy o škole v Rudne nemáme, ale pravdepodobne existovala už v 18. storočí pri kostole. V druhej polovici 19. storočia mala obec evanjelickú školu. Vedenie obce žiadalo roku 1897 Ministerstvo školstva a kultu o postavenie štátnej základnej školy v obci, s tým že obec na stavbu školy prispeje zo svojho rozpočtu 400 zlatých. Ministerstvo navrhovalo, aby bola postavená spoločná základná škola pre obce Rudno, Budiš, Kaľamenovú a Liešno. Žiadosť, aby sa postavila spoločná škola podpísali richtári obce Rudna a Budiša. Predstavenstvo obce Liešna na svojom zasadnutí 2. mája 1898 nesúhlasilo, aby bola postavená spoločná škola v Rudne a odôvodňovali, že radšej budú patriť do školského obvodu v Slovenskom Pravne.
Ministerstvo školstva a kultu oznámilo obci roku 1906, že v obci sa postaví budova štátnej školy.
Priadky - Anna Pavlíková a Anna Menichová pri pradení ľanu
Obyvatelia Rudna nechceli platiť cirkevnú daň pre evanjelického farára Jána Bukovského v Slovenskom Pravne. Obyvatelia obce boli na cirkevnej dani v roku 1887 dlžný 345 zlatých a 70 a pol denárov.
Koncom 19. storočia sa uvažovalo s výstavbou železničnej trate z Veľkých Bielic cez Prievidzu do stanice Kláštor pod Znievom, ležiacej na hlavnej trati zo Salgotariánu do Vrútok. Na žiadosť Petra Detricha a spoločníkov, ktorí mali prevádzať výstavbu železničnej trate sa 18. mája 1894 v Turčianskych Tepliciach stretli richtári turčianskych obcí. Richtári sa mali vyjadriť k výstavbe trate cez chotáre ich obce a to Jasenovo, Rudno, Liešno, Slovenské Pravno, Láclavá, Abramová, Moškovec, Turčiansky Ďur, Blážovce a Slovany. Výstavba železničnej trate mala tiež zaťažiť obecné rozpočty obcí, s čím richtári niektorých obcí nesúhlasili. Výstavba železničnej trate sa pre prvú svetovú vojnu nerealizovala.
Celkový život v obci ovplyvnila prvá svetová vojna. Za krátky čas jej trvania sa začal objavovať nedostatok základných životných potrieb, najmä šatstva a potravín, vznikol nedostatok pracovných síl v poľnohospodárstve. Na životnú úroveň obyvateľov obce počas vojny najhoršie doliehali rekvirácie poľnohospodárskych výrobkov a hospodárskych zvierat.
